Torysky patria k rázovitým spišským obciam s bohatými tradíciami v ľudovej architektúre, odevoch, remeslách, tancoch i piesňach. Chotár obce rozprestierajúci sa v nadmorskej výške vyše 800 metrov v južnej časti Levočských vrchov, bol oddávna bohatý na lesy, pasienky a lúky. To predurčilo charakter obce a umožnilo jej obyvateľom zaoberať sa predovšetkým pastierstvom, drevorubačstvom i roľníctvom. Aká však bola história tejto obce? Kde sú jej počiatky? Kto boli jej prví obyvatelia? To sú otázky, na ktoré môžu dať aspoň čiastočnú odpoveď záznamy listín vyrobených z pergamenu (kože), dlhým vekom zožltnuté stránky starých kníh a spisov. Ich svedectvá často poopravia ľudové povesti a bájky hovoriace aj o vzniku, či pomenovaní jednotlivých obcí. Podobne je to aj v prípade Torysiek.
Faktom je, že názov obce je odvodený od rieky Torysy, ktorá sa od 13. storočia v listinách vyskytuje pod názvom Tarcha, Tarcza, a ktorý má slovanský slovný základ. V listine uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z 15. 9. 1284 je prvýkrát spomínané aj územie okolo prameňa rieky Torysy (Tarchafeu), t. j. približne oblasť, kde ležia dnešné Torysky. Nie je to avšak ešte doklad svedčiaci o existenciii obce. Ba z ďalších listín vieme, že po smrti kráľa Žigmunda (1437) sa Görgeyovci zo Spišského Hrhova neprávom zmocnili velkej časti lesa zvaného "Trisko", ktorý ležal v chotároch obcí Vyšné a Nižné Repaše. Po prešetrení záležitosti tento les v roku 1439 kráľ Albrecht Habsburský prisúdil mestu Levoči. Až 3. 5. 1537 sa richtár a mestská rada Levoče rozhodli usadiť na tomto území Rusínov na valašskom práve a ich obci vyčlenili pomerne velký chotár. Dedina dostala pomenovanie "Torizka", pravdepodobne podľa malého prameňa Torysy (parva Torizka alias Kystarcza), s ktorým sa stretávame v dokumentoch zo 16. storočia. Nemci ju pomenovali "Siebenbrunn" podľa 7 prameňov Torysy.
Levoča však musela svoju nedávno založenú obec ešte v polovici t6. storočia urputne brániť až u kráľa Ferdinanda I. Habsburského. Okolití zemepáni ju totiž roku 1 552 obvinili, že obec založila neprávom a násilne zabrala časť chotárov Vyšných a Niiných Repáš a taktiež lesy, ktoré sa údajne dovtedy užívali spoločne. Panovník dlhé spory rozriešil až roku 1557 v prospech Levočanov.
Torysky teda založila Levoča na svojom území. Mala na to právo. Ako slobodné kráľovské mesto v 16. storočí vlastnila aj ďalšie obce (Dvorce, Hradisko, Jamník, Dlhé Stráže, Spišská Teplica, Úloža, Vlková, Vydrník, Závada, Vyšné Repaše, Nižné Repaše, Pikovce, Arnutovce, Klčov a Spišské Tomášovce). Na svojom majetku mala šľachtické práva a ako zemepánovi jej museli aj obyvatelia Torysiek platiť daň za pridelené pozemky, odvádzať naturálie, rôzne poplatky a vykonávaf roboty. V 16. storočí pozemková daň predstavovala za celú obec 17 zlatých. Za právo variť pivo museli ročne odviesť Levoči 8 zlatých, za mlyn platili 9 zlatých a za garbiareň 1 zlatý. Z píly mali povinnosť odovzdať trámy a dosky pre mesto. Keďže Torysky boli valašskou obcou, ako naturálie odovzdávali ovce a kozy. Zúčastňovali sa na kosbe lúk, sušení a zvážaní sena. Tieto služby sa v priebehu storočí menili. Obyčajne ich pribúdalo. Napr. v roku 1 667 obec musela v čase volby levočského richtára dodať 1 teľa, 1 srnca, 3 hlucháňov, 16 sliepok, 30 gbelov ovsa, 3 baranov, velký syr a peňažné poplatky. V roku 1766 to bolo ekrem 180 zlatých cenzu aj 1 teľa, 2 husi, 4 sliepky, 150 vajec, každú desiatu ovcu, hrudu syra a vykonať všetky potrebné roboty a furmanky. Istý poriadok vo feudálnych povinnostiach zaviedol až tereziansky urbár v roku 1773, ale feudálne povinnosti voči mestu alebo tým šľachticom, ktorí Torysky dostali do prenájmu, zanikli až zrušením poddanstva roku 1848.
Obyvateľstvo Torysiek od 16. storočia prešlo mnohými zmenami. Na jeho počet často vplývali vojnové časy, sprevádzané obyčajne morovými epidémiami, zemepánsky útlak, vysťahovalectvo a pod. Zdá sa, že z rodín pôvodných osadníkov zo 16. storočia sa do súčasnosti nezachovala prakticky žiadna kontinuita. V 50.-60. rokoch 16. storočia sa v Toryskách stretávame s nasledovnými menami: Ferenc, Ivan Vaskuv, Timko Morinuv, Ivan Kačur, Jacko, Iliaš, Timko Puchem, Danielin, Jusko Roman, Timko Dubruv, Peter Chronin, Daňko, Demian, Fedur Demianov, Ivan Gavur, Demeter Demianov a Andre. Prvým známym richtárom Torysiek v roku 1551 bol Jacko. Uvedené mená vo väčšine naznačujú ich rusinsky pôvod. O 200 rokov neskôr je miestne obyvateľstvo už skôr slovenského pôvodu ako o tom svedčia priezviská rodín: Kasper, Hamila, Turek, Horasko, Šutak, Koľar, Jarošik, Bradač, Comba, Telepjak, Tabak, Miškuv, Skovranko, Hric, Kľoc, Iľsuv, Babej, Sivec, Cipkala, Iľašuv, Šarga, Labas, Petresko, Vasečko, Široky, Barbušak, Seman, Gburuv, Kovaľ, Suchy, Kacej, Varšo, Sopko, Leško, Vosnik, Moros, Harapas a i.
Torysky patrili spomedzi poddanských dedín Levoče k najľudnatejším a najväčším. V roku 1 598 mali 28 domov, kým Dvorce iba 21, Hradisko 7, Arnutovce 12, Jamník 22, Klčov 20, Dlhé Siráže 5, Spišské Tomášovce 20, Úloža 16, Vydrník 16 a Závada 20 domov. Iba Spišská Teplica mala ako mestečko až 60 domov. V roku 1667 stálo v Toryskách už 47 sedliackych domov a 16 želiarskych a v roku 1773 tu bolo 67 domov. Obec sa rozrastala aj naďalej. Roku 1788 už mala 88 domov a 785 obyvateľov, ba roku 1828 v 185 domoch žilo až 1336 ľudí. Stúpajúcu tendenciu rastu počtu obyvateľstva zastavilo až vysťahovalectvo za prácou koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
Konfesionálne obyvateľstvo Torysiek inklinovalo k východnému rítu. Od 17. storočia boli prevažne gréckokatolíckou obcou a zaiste aj farou. Pôvodný kostol v obci bol pravdepodobne drevený a stál už v 17. storoči. V roku 1663 postavil v Toryskách drevenú faru Lukáš Sambronský, ktorý je aj prvým známym miestnym farárom. Ďalší kostol bol postavený v obci roku 1730 pričinením farára Andreja Andrejkoviča a zasvätený bol sv. Michalovi Archanjelovi. Tento obľúbený patrón grécko-katolíkov sa objavil v roku 1788 aj na pečati, ktorú si dala obec vyhotoviť. Zmena patróna chrámu nastala roku 1861, keď bol postavený nový murovaný klasicistický chrám. Jeho patrónkou sa stala Panna Mária Ochrankyňa. Do 20. storočia prešiel viacerými prestavbami.
O školskej budove existujú písomné dokumenty až z roku 1 800. Neznamená to však, že sa v zimných mesiacoch nevyučovalo v niektorom zo sedliackych domov. Deti sa učili základným školským úkonom: čítať, písať, rátať a modliť sa. Rodičia darmi prispievali na výučbu učiteľovi, ktorý zároveň vykonával funkciu kantora a zvonára. Do roku 1870 učiteľovanie vykonávali vzdelanejší z domácich gazdov, potom nastúpil diplomovaný učiteľ. Vzhľadom k tomu, že deti mali svoje "povinnosti" obyčajne cez rok doma na gazdovsive, velký úžitok zo vzdelania nemali. Popri tradičnej poľnohospodárskej, pastierskej, drevorubačskej a furmánskej práci sa však z mužov v Toryskách stávali šikovni výrobcovia šindiel, kožuchov a zo žien zase tkáčky plátna a súkna. Výraznejšie zmeny v ich živote priniesla až modernizácia spoločnosti v 20. storočí.
